Dieťa s MP v rodine

Rodina zaujíma nezastupiteľné miesto vo vývine každého človeka. Na základe emocionálnych vzťahov príbuzenstva formuje všetky stránky osobnosti prakticky od narodenia až po dospelosť. Podmienky rodín, v ktorých dieťa vyrastá, sa z výchovného hľadiska týkajú najmä demografických, ekonomických a kultúrnych stránok. Rozhodujúce sú však vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Poznanie rodinného prostredia je dôležitou podmienkou správneho výchovného pôsobenia školy, ako i efektívnej spolupráce rodičov a učiteľov. (V. Kačáni, 2004)

V otrokárskej spoločnosti bolo bežné zabíjanie slabých postihnutých novorodencov, aby nezaťažovali rodinný majetok a aby sa otrokársky štát bránil proti preľudneniu. Známe sú príklady zo Sparty, Kartága, Ríma, Indie. Postihnuté deti boli často ponechávané divej zveri, boli topené alebo zhadzované zo skál. Takýto krutý prístup bol často uzákonený. (H. Draganová, 2006)

Narodenie mentálne postihnutého dieťaťa nesporne veľmi tiesnivo pôsobí predovšetkým na rodičov. Pociťujú tento fakt často ako životnú tragédiu, či už ide o poruchu zraku, sluchu, motoriky alebo mentálneho vývinu. Kým normálne dieťa znamená pre rodiča radosť, pýchu, prameň budúcej nádeje, mentálne postihnuté dieťa znamená zármutok, poznamenanie, niekedy takmer neznesiteľnú hanbu. Budúcnosť dieťaťa napĺňa rodičov pochybnosťami a pocitom neistoty. Ani súrodenci spočiatku nechápu, prečo je ich brat či sestra inakší ako ostatné deti a iba pomaly sa s touto odlišnosťou vyrovnávajú.

Vo vzťahu rodičov k svojmu mentálne postihnutému dieťaťu existuje niekoľko rôznych schém správania sa:

Akceptovanie dieťaťa a jeho postihnutia - rodič postihnutie prijíma objektívne a preukazuje skutočnú oddanosť a primerané hodnotenie dieťaťa. Nevyjadruje viditeľné pocity viny alebo vzdoru. Je tu snaha o dosiahnutie čo najlepších možných výsledkov pri práci s dieťaťom. Vo väčšine prípadov viera vo vlastné sily a v schopnosti dieťaťa dodáva duševnú podporu a oporu.

Odmietavá reakcia - popiera sa, že postihnutie má emocionálny vplyv na rodičov a že dieťa je naozaj postihnuté. Vzdelávacie a profesionálne plány s dieťaťom naznačujú, že rodič neakceptuje a neuznáva pre svoje dieťa nijaké obmedzenia.

Nadmerné ochranárstvo - rodičia sú zaujatí premiérou citu, ľútosti a súcitu, ktorý vyjadrujú v nadmerne starostlivom a ochranárskom zaobchádzaní s dieťaťom. Potreba matky po predmete svojej lásky môže viesť k tomu, že udržuje svoje dieťa na infantilnej úrovni. Starostlivosť o dieťa naznačuje príchylnosť milujúceho a nadmieru pozornosti.

Skryté zavrhovanie - postihnutie sa pokladá za hanbu. Negatívny postoj a odpor voči dieťaťu sa skrýva za nadmerne starostlivou a úzkostlivou ohľaduplnosťou a preháňaním povinností, úzkostlivou snahou byť dobrou matkou, alebo otcom.Otvorené zavrhovanie - dieťa sa otvorene prijíma s odporom a rodič je si vedomý nepriateľských citov, no utvára si obranu na ich zdôvodnenie. Spoločnosť, lekár alebo učitelia sú vinní za ich predsudky voči postihnutiu. Rodič na základe procesu projekcie dosahuje pocit oprávnenosti toho nepriateľstva a úľavu z veľkého pocitu viny. (I. Jakabčic, L. Požár, 1995)